Bárdiová Marianna. Otvorený list k verejnej výzve Za vznik nového divadla v Banskej Bystrici
Otvorený list
Asi osobná výpoveď inšpirovaná verejnou výzvou Za vznik nového divadla v Banskej Bystrici
Marianna Bárdiová
V ostatných februárových dňoch 2024 ma na sociálnej sieti facebook zaujala verejná výzva „Za vznik nového divadla v Banskej Bystrici“, ktorú vo verejnom profile Zachráňme kultúru vyložil jeden z jej organizátorov Juraj Benčík. Zaujala ma aj apel v podnázve: „Pripojte sa k výzve na zriadene novej umeleckej inštitúcie“. Rešpektujem to ako úprimnú snahu o oživenie kultúrnej klímy v Banskej Bystrici. Uvedomujúc si však dobu a situáciu, ktorú žijeme, sú namieste aj obavy z reálnej uskutočniteľnosti myšlienky.
Dom kultúry a jeho využitie v súčasnosti
Organizátori petície rozvíjajú svoju ideu v piatich bodoch. A práve hneď prvý považujem doslova za jedinečný a pri dobrej vôli za realizovateľný! Mesto Banská Bystrica a Banskobystrický samosprávny kraj s rovnakým podielom po 50 % tento objekt získali. A práve im autori petície v piatich bodoch adresovali návrh, aby pri zadávaní architektonickej štúdie zohľadnili dlhoročné tradície mesta v oblasti činoherného divadelníctva a v plnej miere nadviazali na činnosť, ktorú v priestoroch domu kultúry občania mesta i kraja vykonávali od jeho otvorenia v roku 1979.“ Posledné tri body výzvy sa už týkajú možností využitia priestoru Domu kultúry na ďalšie širokospektrálne aktivity.
Ako historička a múzejníčka som sa desaťročia zaberala výskumom a publikovaním kultúrno-spoločenskej, hudobnej a hudobnodramatickej histórie banskobystrického regiónu v československom, celoslovenskom aj stredoslovenskom kontexte. Zhodou šťastných okolností sa práve v súčasnej dobe uvoľňujú pre ďalšie využitie hneď tri vzácne historické objekty v Banskej Bystrici, ktoré majú pre mesto a región neoceniteľnú hodnotu. Ide o Dom kultúry, Barbakan a Národný dom v Banskej Bystrici. Práve im končia dlhodobé zmluvy, dostali nových majiteľov alebo idú do plánovanej rekonštrukcie. Je to skutočne nebývalý jav, ktorý poskytuje atraktívne a hodnotné príležitosti vytvoriť v Banskej Bystrici prostredníctvom histórie, vedy, kultúry a umenia, ak nie trvalo, tak určite dlhodobo udržateľný perspektívny zámer.
Samozrejme, nie je možné obratom pripraviť pre všetky tri budovy projekty, žiadať o granty a realizovať plánovaný obsah a náplň činnosti objektov, ale je možné dočasne ich ponúknuť na vhodné využitie, preklenutie potrebného času a pripraviť ich pre vhodnú dobu na nové uplatnenie.
Dom kultúry ako sídlo profesionálneho divadla v Banskej Bystrici
V tomto reálnom náročnom období pripravuje ministerstvo kultúry SR, podľa vyjadrení jeho pracovníkov v médiách, audit a prípadne nové nastavenie kultúrnych inštitúcií. Štátnej opery v Banskej Bystrici ako organizácie v správe MK SR sa to týka vrchovato. Profesionálne operné divadlo v Banskej Bystrici, ktoré tu pôsobí 65 rokov a jeho kvalita, úroveň a úspechy doma a v zahraničí sústavne stúpajú, je ako najmenšia profesionálna operná scéna v Európe hodnotená ako jedna z najúspešnejších. V Banskej Bystrici má veľmi veľa priaznivcov, ktorí priebežne doslova vypredávajú jej predstavenia. Vieme o jej úspechoch v Japonsku a ďalších krajinách sveta, no azda nemáme možnosť zamyslieť sa v širších súvislostiach, ako vynikajúco propaguje naše mesto a región, akú hodnotu jej výsledky prinášajú nielen pre súčasný kultúrny a umelecký život a vyžitie občanov a návštevníkov, ale aj pre súčasný cestovný a kultúrny turistický ruch.
Štátna opera v Banskej Bystrici s kompletným vybudovaným inštitucionálnym zázemím, s vlastným rozpočtom, materiálnymi a technickými vybaveniami, roky budovanou premyslenou a oceňovanou dramaturgiou aj so zameraním na diela slovenských skladateľov vrátane banskobystrických rodákov (Ján Levoslav Bella, Viliam Figuš-Bystrý, Ján Móry, Ján Cikker, Zdenko Mikula, Tibor Andrašovan, Andrej Očenáš, Igor Bázlik), stabilným umeleckým obsadením a ďalšími profesiami, je ideálnou inštitúciou, ktorá môže a mala by nájsť svoje sídlo v Dome kultúry. Treba pripomenúť aj skutočnosť, že v tomto čase Štátna opera dostala finančný fond na plánovanú a schválenú rekonštrukciu objektu, v ktorom môže a mala by nájsť nové sídlo ďalšia kultúrna inštitúcia.
Dom kultúry v Banskej Bystrici ukrýva mnoho tajomných zákutí, ktoré by mohli využiť aj iné inštitúcie - v polopodzemí kedysi, od 80. rokov 20. storočia úspešne účinkoval Bábkový súbor pod vedením bábkohercov Štefana Píššu a Alenky Sušilovej, v rozličných menších a väčších zasadacích priestoroch sa konali besedy, prednášky, okrúhle stoly, semináre, sympóziá, výstavy, v Komornom divadle našlo zázemie profesionálne nahrávacie štúdio vtedajšieho Banskobystrického rozhlasu s dokumentáciou, ale aj živým vysielaním koncertov, aj legendárneho festivalu populárnej piesne Bystrické zvony s medzinárodnou účasťou. Súčasťou objektu bola aj reštaurácia. Aj spoluúčasť na financovaní prevádzky objektu takto nadobúda skutočný, vecný zmysel.
Pri zabezpečení dostatočného zázemia pre činnosť profesionálnej inštitúcie Štátnej opery v Banskej Bystrici tu môžu a mali by nájsť svoj priestor alternatívne divadlo i bábkarská scéna, komunitné organizácie a podobne. Nespomínam nové profesionálne činoherné divadlo, pretože poznám históriu divadelníctva na Slovensku a v Banskej Bystrici od 19. storočia po súčasnosť, kedy sa tu kontinuálne vyvíjalo predovšetkým hudobno-zábavné divadlo a činohra sa historicky vyvinula a úspešne pôsobí v neďalekom Zvolene a smerom na opačnú, severnú stranu v Martine aj v Žiline. Okrem toho je v súčasnej dobe ťažké predstaviť si reálne možnosti samospráv na zriadenie nového profesionálneho divadla.
Barbakan a jeho stredoveký úsmev pre súčasníkov aj nasledovníkov
Banskobystričanom, verným, ale aj prekvapeným novým návštevníkom Banskej Bystrice netreba osobitne predstavovať toto nevšedné, ikonické, historicko-architektonické dielo. Po roku 1993 Literárne a hudobné múzeum v Banskej Bystrici, v ktorom som robila celý aktívny pracovný život, kvôli reštitučným zákonom stratilo dva sídelné objekty (budova bývalej ev. školy v krásnom areáli evanjelického kostola; Bottov dom na Lazovnej ulici) a jeden novonadobudnutý objekt prevodom správy majetku MK SR od Stredoslovenskej galérie na LHM. Po podpísaní a schválení hospodárskej zmluvy sme sa s vtedajším blízkym spolupracovníkom múzea, svetoznámym a uznávaným tradičným bábkarom Antonom Anderlem okamžite vybrali do barbakanu na prehliadku. A okamžite vznikli predstavy o tom, kde bude depozitár pre deponovanie jeho najväčšej zbierky tradičných scénografík v Európe, kde nájde svoje miesto expozícia a výstavný priestor, malá scéna pre pôvabné divadelné produkcie, zázemie pre personál a návštevníkov, kde bude informačná kancelária mesta a kde bude Gašparko veselo vítať návštevníkov.
Vo vonkajších gotických otvoroch, ktoré hľadia od minulosti do budúcnosti si predstavujeme malých veľkých stredovekých rytierov v brnení s chocholatými prilbami pri boji, ale, ako sa na stredovekých trubadúrov patrí, aj s lutnami. V ďalších nemôžu chýbať dámy, odprevádzajúce svojich milých na cesty aj do boja, zahalené v závojoch. V 80. rokoch si jedno nemecké mesto od Tonka Anderleho na dva mesiace zapožičalo časť jeho bábkarskej kolekcie do historického hrazdeného domu s vežičkami, v ktorých defilovali jeho rytieri a iné scénografiky. Mestu enormne stúpla návštevnosť expozícií v dome, ako aj niekoľkonásobná návštevnosť turistov (tým aj rozšírenie zázemia a zamestnanosti domácich pre nich), ktorí mali prednostný záujem práve o tradičné bábky. Mesto nakoniec chcelo kolekciu od Tonka kúpiť a z dvoch mesiacov výpožičky boli nakoniec dva roky, kedy zúfalý majiteľ už ani nedúfal, že sa mu niekedy vrátia domov. On ich totiž všetkých veľmi miloval, mal k nim veľmi blízky osobný vzťah, zdedený po bábkarských predkoch. Môžem potvrdiť, a nie som zďaleka jediná, že vždy túžil, aby jeho obrovská kolekcia zostala v milovanej Banskej Bystrici, bola prostriedkom pre radosť ľudí všetkých vekových kategórií a plynule ju prenášala od nás k budúcim obyvateľom tohto historického priestoru mesta.
Súčasťou barbakanu je aj mohutná Petermanova veža, v ktorej je najväčší zvon na Slovensku - 6000 kg (Campana Generalis, Ø 201 cm. Samuel Preis AD. 1763). V milej a pútavej knižke Slavomíry Očenášovej-Štrbovej „Moja Banská Bystrica“ si možno prečítať: „...Barbakan je predsunuté lomené opevnenie pred hradnou bránou. Cez túto bránu sa vstupovalo do hradného areálu po padacom moste nad štvormetrovou vodnou priekopou, za ktorou bola vlčia jama. Dnes vodnú priekopu naznačuje fontána pred barbakanom. Nad barbakanom bol byt hradného kapitána, ktorý mal na starosti ochranu hradu...“ (untitled (banskabystrica.sk) V čase,, keď sme po barbakane chodili s Tonkom Anderlem, ešte bol otvorený priechod medzi vežou a spomínaným bytom (spredu vpravo). Jeho posledným obyvateľom bol Ján Gajdoš, učiteľ, chrámový skladateľ, dirigent a organista s rodinou, do ktorej patril aj jeho syn, doc. Vladimír Gajdoš, hudobný skladateľ, dirigent, pedagóg a organista. Pred nimi tu býval významný regenschori, skladateľ, dirigent, organista a pedagóg Ján Egry, ktorý významne vplýval na vzdelanie a výchovu významného predstaviteľa európskeho hudobného romantizmu Jána Levoslava Bellu, ktorý v začiatkoch svojej bohatej kariéry študoval a pôsobil v Banskej Bystrici. Začínali sme tu však informáciou, že v tomto byte kedysi dávno býval hradný kapitán, ktorý mal na starosti ochranu hradu. Ja však musím spomenúť ešte jedného známeho obyvateľa bytu - regeschoriho, organistu, hudobného pedagóga, ale aj majstra mestských vežových trubačov Antona Juliana Hiraya, ktorý v meste pôsobil v rokoch 1797 – 1820. V Štátnom archíve v Banskej Bystrici som našla hudobný rukopis jeho skladby pre šesť dychových hudobných nástrojov „Pochod občanov mesta Banská Bystrica“ z roku 1798 (Civitatis Neosoliensis Militare Marsch), ktorý skomponoval na počesť príchodu uhorského palatína do mesta. Pochod si našiel viacerých interpretov, žije si svojím životom a stal sa hudobným symbolom nášho mesta. Lenže v Štátnom okresnom archíve Zvolen, v Hudobnej pozostalosti rodiny Ostrolúckych som našla niekoľko tanečných kompozícií v štýle raného klasicizmu, menuety, polonézy, nemecké a susedské tance a variácie určené pre trubačskú kapelu. Tá totiž so svojím majstrom chodievala hrávať aj na svadby, krsty a iné zábavné podujatia do okolitých vidieckych šľachtických sídiel, aj do kaštieľa v Ostrej Lúke. Tieto tanečné skladby našli svoje uplatnenie aj na mestských banskobystrických báloch, ktoré majster trubač usporadúval v niektorom dome na hlavnom námestí, často v Benického dome, aj pri striekajúcej fontáne na bystrickom námestí.
Základnou platenou povinnosťou trubačov však bolo chrániť mesto a obyvateľov varovať pred blížiacim sa nebezpečenstvom. Trubači bývali v Petermanovej veži, v niektorých obdobiach aj v šikmej hodinovej veži, stráž a trúbenie vykonávali na ochodziach. V rámci celého areálu mestského hradu to ani nemohlo byť sústredené vo vhodnejšom priestore. Aj vy už tušíte novú zaujímavú tému pre návštevníkov hradného areálu a barbakanu? Ja áno, dosť som o nej publikovala.
Národný dom – kedysi aj dnes - spätý s významnými predstaviteľmi histórie prírodných vied, literatúry, hudby, výtvarného umenia... Aj s budúcimi? Od koho to závisí?
Postavili ho po zložitých prípravách v roku 1929 pre ochotnícke divadelné súbory, ktoré v Banskej Bystrici, najmä po vzniku Československej republiky, pôsobili. Boli to malé divadelné súbory cirkevných spolkov, divadelný odbor Matice slovenskej, súbor železničiarov, telovýchovnej jednoty TJ Sokol. Pri produkciách sa ochotníci spájali, účinkovali v nich aj profesori a študenti stredných škôl, ich spevácke zbory a Spevokol Smetana. Veľkú úlohu pritom zohrávala profesionálna Vojenská hudba pešieho pluku 26 so svojimi kapelníkmi a malými, predovšetkým džezovými formáciami. Organizovali sa tu mestské bály, silvestrovské programy, koncerty, kombinované - hudobné podujatiam, výstavy, ale najmä obľúbené operety, ktoré nadobudli kvantitatívny aj kvalitatívny rozmach za éry kapelníka Emanuela Kalába. Po rozdelení Československa v roku 1938 na protektorát Čechy a Morava a na Slovenský štát, sa tento typ kultúry roztratil zo Slovenska na rozličné strany, odísť museli Češi, Nemci, Rusíni, Maďari a iné národnosti, prípadne zostali v nedôstojnom postavení.
Počas Slovenského štátu a druhej svetovej vojny sa zmenilo aj uplatnenie priestorov Národného domu, stále tu však pôsobil ochotnícky súbor Matice slovenskej a iné slovenské spolky. Objekt zažil vypuknutie Slovenského národného povstania, v jeho kaviarni sa predebatovávali aktuálne témy Slobodného slovenského vysielača, tu oslovili Jána Cikkera, aby preň skomponoval zvučku. Ešte desaťročia potom zaznievala z éteru banskobystrického rozhlasového vysielania.
Významným medzníkom v smerovaní vedy, kultúry a umenia na Slovensku sa stal I. zjazd slovenských umelcov a vedeckých pracovníkov v Národnom dome, „ktorý práve do Banskej Bystrice zvolal vtedajší povereník SNR pre školstvo a osvetu Ladislav Novomeský. Toto veľkolepé zhromaždenie schválilo koncepciu rozvoja kultúry, umenia a vedy na Slovensku. ...“ (Jana Borguľová: Literárny život Banskej Bystrice v 2. polovici 20. storočia. In Minulosť a prítomnosť Banskej Bystrice 2., 2005)
Osobnosti, ľudia, ktorí mali spoločné záujmy a témy, sa v Národnom dome stretávali a stretávajú dosiaľ, hrávali v nich mnohé kapely, konali sa tam mnohé podujatia a zábavy, stužkové slávnosti a mnoho ďalších. Osobitne však treba spomenúť krajské odbočky Zväzu slovenských spisovateľov a Zväzu slovenských skladateľov, ktoré tu od svojho založenia začiatkom 60. rokov 20 storočia našli stretávacie miesto pre plány, diskusie, filozofovanie, informácie o výsledkoch, besedy, stretnutia s verejnosťou, so žiakmi a študentmi. Je to veľa podnetov? Áno, nesmierne. No lepšie sa bude z nich vyberať, lebo jednoducho je z čoho. Mnohým azda padne dobre preniesť sa odtiaľto do čas príjemných literárnych salónov manželky J. G. Tajovského Hany Gregorovej alebo Terézie Vansovej alebo naopak, ponoriť sa do minulosti čajových stretnutí týchto domácich salónov s jemným klavírnym preludovaním Viliama Figuša-Bystrého, navštíviť tu repliku obchodu s koloniálnym tovarom hudobného skladateľa a tatranského hoteliera Jána Móryho a jeho predkov, ktorý doteraz stojí a funguje na Námestí SNP č. 9, prípadne si vyskúšať aj dobové oblečenie, dobovú cukráreň, aj tú Móryovci mali, oddať sa aspoň na chvíľu divadelnej ilúzii. Hlavne je však nevyhnutné pripomenúť sebe aj iným významné mysliteľské a tvorivé osobnosti, ktoré nám zanechali nesmierne bohaté a cenné myšlienky a posolstvo. Pre nás aj pre budúcnosť.
Ide nám o zvýšenie zamestnanosti a záujmu o toto všetko? O Banskú Bystricu? Trvalo udržateľný rozvoj prostredníctvom týchto troch vzácnych objektov? Som presvedčená, že určite. Máme aj tu, doma, veľa ľudí a ich projektov, ktorých myšlienky by sa tu mohli naplno uplatni, azda budú mať príležitosť prispieť k celku.
Vráťme sa však na začiatok - k verejnej výzve Za vznik nového divadla v Banskej Bystrici. Núka sa tu opodstatnená otázka, či je v súčasnom náročnom období reálne zakladať, prevádzkovať a udržať nové divadlo, keď tu blízko v regióne máme už spomínané profesionálne zvolenské, martinské aj žilinské divadlo. V Banskej Bystrici máme etablovanú, uznávanú a úspešnú profesionálnu hudobnoumeleckú inštitúciu sídliacu v Národnom dome. História nás učí, že je potrebné veci si systematicky vytriediť, aby sme sa v nich nestratili a aby v nich zostal reálny pravdivý základ. A tak si aj tu treba uvedomiť, kde v Národnom dome hlavne sa odohrávali spomínané udalosti a aktivity. V pôvodnej veľkej dvorane – v divadelnej sále alebo na opernom javisku? Asi nie, práve tu vyvíjala banskobystrická opera svoju hlavnú umeleckú činnosť. Alebo v pôvodnej malej dvorane - dnes v Bohéma klube? Áno aj tam. Ale hlavne v kaviarni, salónikoch a v reštaurácii Národného domu. Národný dom postavili ako hotel s reštauráciou a kaviarňou a ako sídlo pre ochotníckeho divadlo. Hlavne ono žilo, prežilo, zažilo premeny, ale vždy išlo k svojej prosperite. Ochotnícky divadelný súbor v Národnom dome vystriedala v roku 1959 hneď po svojom založení profesionálna Spevohra Divadla J. G. Tajovského, dnes Štátna opera v Banskej Bystrici, ktorá nadviazala na éru hudobnodivadelných tradícií.
Práve teraz sa uvoľnil veľkorysý objekt domu kultúry, ktorý môže vytvoriť a poskytnúť zdravé podmienky pre ďalšie fungovanie tohto významného profesionálneho operného súboru.
Ľudovít Štúr sa v stati Spolky miernosti vyjadril takto:
„Čas je tu, krajania a rodáci, čas je tu, aby sme i my staré hriechy odkladali a to, čo nám dobrého podáva, prijímali, čas je tu, aby sme i my peknejšie, šľachetnejšie jako dosiaľ pred svetom sa postavili, čas je tu, aby sme sa sami nad sebou zľutovali!“ (https://zlatyfond.sme.sk/dielo/1691/Stur_Politicke-state-a-prejavy/5#ixzz6db7wHhRR)
Naše mesto, naše samosprávne aj štátne inštitúcie pôsobiace na jeho území dostali doteraz nevídanú a neopakovateľnú možnosť, ak to uznajú za správne, zmysluplne využiť reprezentatívny priestor charakteristický pre Banskú Bystricu. Majú ho Košice, Zvolen, Brezno, Martin, Žilina, Bratislava, Banská Štiavnica, Kremnica a mnohé iné mestá na Slovensku. Tu, v Banskej Bystrici, môžu prostredníctvom troch spomínaných kultúrno-historických objektov - Barbakan, Národný dom a Dom kultúry skoncipovať pre občanov aj návštevníkov pokojnú poznávaciu, stretávaciu, oddychovú zónu, ktorá tu desaťročia chýba. Svojím centrálnym postavením v rámci Banskej Bystrice by bola osobitá, pútajúca pozornosť tak, ako ju púta Banská Bystrica v samotnom strede Slovenska
Marianna Bárdiová